Musíme zmeniť paradigmu mestskej dopravy!

Z času na čas sa do môjho obľúbeného Holandska mysľou vraciam nielen v spomienkach na krásne bicyklovanie, ale aj v úvahách, ako ďalej s rozvojom bicyklovania na Slovensku.

Slovensko je dnes tam, kde bolo Holandsko pred niekoľkými desaťročiami. Väčšina obyvateľov si myslí, že bicyklovanie – spolu s chôdzou a hromadnou dopravou – je akýmsi menejcenným núdzovým spôsobom dopravy v prípade, že sa z nejakej príčiny naozaj nedá ísť autom. Ešte horšie je, že si to myslí aj väčšina úradníkov a politikov (a tí, ktorí si to náhodou nemyslia, zase nemajú odvahu ísť proti svojim voličom). Nepochybne by súhlasili s vyjadrením Herge Berglundovej, švédskej miestnej političky, ktorá po návrate zo študijnej cesty v USA nadšene zvolala: “Automobilizmus je neodolateľný smer rozvoja a urbanizmus sa mu musí prispôsobiť!“. Problémom je, že ona to zvolala pred polstoročím, zatiaľ čo väčšina slovenskej spoločnosti si to myslí dnes, na začiatku tretej dekády 21. storočia.

Autá su problém!
Problémom však je, že čelíme dvom obrovským výzvam ľudského rodu a obe musíme okamžite riešiť. Jednou je klimatická zmena a druhou je úpadok mestského životného prostredia. Na oboch sa významne podieľajú automobily. Produkujú CO2, ktorý neustále, hodinu po hodine, deň po dni, rok po roku zvyšuje skleníkový efekt a ním zapríčinené globálne otepľovanie a približuje nás k záhube. Zároveň autá zaberajú obrovské plochy verejného priestoru, premieňajú ich z pôvodne čulých spoločenských území na neživé betónové priestranstvá, ktoré zabíjajú vzťahy, otepľujú mesto, zabraňujú vsakovaniu vody do zeme a premieňajú mestské prostredie na uniformné beztvaré nič, z ktorého ľudia utekajú. Navyše autá prispievajú k znečisteniu vzduchu prachom, k poškodzovaniu zdravia a vodiči nimi ráňajú a zabíjajú.

Ako na to?
Nárast automobilizmu je cestou, ktorou nemôžeme pokračovať. Musíme zmeniť prístup. Ale zmeniť k čomu a ako? Je nepochybné, že pri rozvoji dopravy v mestách sa môžeme inšpirovať západnými krajinami, ktoré sa stále viac a viac obracajú k udržateľnej mobilite, vrátane cyklistickej dopravy. Je však napríklad také Holandsko naozaj dobrým príkladom? Jeho „spôsob spoločnosti“ je tak odlišný od našej, že holandské riešenia sa nám zdajú iba ako nedosiahnuteľný sen.

Je to do značnej miery pravda, Holandsko pri urbánnom rozvoji nedobehneme, ani keby nám utekalo oproti. Ale inšpiráciu z toho, ako Holanďania rozmýšľajú o mestskej mobilite a ako ju vylepšujú, si však vziať môžeme  a musíme a to sa týka aj bicyklovania.

V prvom rade musíme podobne ako Holanďania uvažovať o rozvoji bicyklovania ako o systémovej zmene. Vybudovanie cyklotrasy kde-tu nie je riešením. Cyklovýzva tam, Cyklovýzva sem, to sú len drobné, ktoré nič nevyriešia. Musíme zmeniť spôsob rozmýšľania verejnosti, politikov a úradníkov! Nebude to vôbec ľahké, ale je to jediný udržateľný spôsob, ktorý naozaj prispeje k zmene. Holandský príklad ukazuje, že prvý impulz by mal prísť zdola. Lenže my dnes nemáme tie podnety, ktoré mali Holanďania v 70-rokoch – obrovské počty obetí cestnej premávky či drahý benzín. Preto musíme pôsobiť na masy inak, cez drsné informovanie o dopadoch automobilovej premávky na naše zdravie, pravdivé vykresľovanie budúcnosti našich detí či – aby som nebol len taký krutý – cez posilňovanie environmentálneho povedomia. Faktom je, že už sme začali. Kampaň Do práce na bicykli rastie rýchlym tempom, rekreačné a horské bicyklovanie a cykloturistika sa stáva najpopulárnejšou aktívnou voľnočasovou aktivitou strednej triedy, volanie po cyklotrasách sa v anketách objavuje medzi stále vyššími a vyššími prioritami. Musíme rozvíjať tieto aktivity a starať sa o ne.

Získať verejnú správu
Zároveň však musíme, nasledujúc holandský príklad, dostať na palubu aj politikov a úradníkov. Sú stále lapení v autocentristickej pasci, ale vďaka skúsenostiam zo západnej Európy a aj množiacim sa dobrým príkladom zo susedných krajín máme stále viac a viac argumentov  pre rozvoj cyklistickej dopravy v centrách miest. A nie sú to iba nulové emisie,  ale oveľa viac – úspora dopravných časov, úspora verejných financií, zvýšenie bezpečnosti, zdravotné benefity. Dôležitými sú aj nekvantifikovateľné prínosy – rozvoj spoločenských vzťahov a priamej osobnej komunikácie obyvateľov v uliciach, nárast vzájomnej dôvery, flexibilita, eliminácia triednych rozdielov, nezávislosť detí a ďalšie. To je už dostatok argumentov pre to, aby sme presvedčili politikov a úradníkov, že rozvoj cyklistickej dopravy je nutný a možný a treba začať myslieť a konať systémovo.  Iste, nepôjde to rýchlo, nebude to hneď, ale musíme začať!

Čo to znamená myslieť a konať systémovo?
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že cyklistická doprava, spolu s pešou a hromadnou, nie sú len  akýmsi menejcenným náhradným dopravným módom, ale rovnocennou a plnohodnotnou súčasťou mestskej dopravy! Nielen to, poskytujú obyvateľom slobodnejší a flexibilnejší spôsob života než závislosť na autách. Áno, privedenie verejnej správy k tomuto poznaniu je tým prvým krokom.
A potom ich musíme veľa, veľa učiť. Musia zistiť, naučiť sa, že rozvoj bicyklovania nie je iba budovanie cyklopruhov. Ako vraví v jednom zo svojich videí Lucas Brailsford, rozvoj cyklistickej dopravy je „komplikovanou rovnováhou infraštruktúry, politík a vymáhania zákonov“. Je komplikovanou rovnováhou opatrení a aktivít, ktoré vo svojej štúdii dobre zhrnuli John Puchler a Ralph Buehler: rozvinutý systém bezpečných cyklotrás, úpravy križovatiek, úpravy svetelnej signalizácie, ukľudňovanie premávky, parkovanie bicyklov, napojenie na hromadnú dopravu, dopravná výchova a získavanie dopravných zručností, dopravné predpisy a vyhlášky, jednoduchý prístup k bicyklom, nástroje na plánovanie osobnej dopravy bicyklom a hromadnou dopravou, kampane na zvyšovanie povedomia verejnosti či participácia verejnosti na plánovaní rozvoja cyklistickej dopravy. V neposlednom rade patria do tejto rovnováhy aj nepriame nástroje, akými sú obmedzovanie rýchlosti v mestách, obmedzovanie kapacity ulíc a parkovísk pre automobilovú dopravu, vyššie zdanenie vlastnenia a prevádzky auta či zodpovedné a nealibistické urbanistické plánovanie.

Spojme sa pre zmenu paradigmy!
Skrátka , musíme zmeniť paradigmu a nemáme žiadnu inú cestu, než cestu udržateľnej mobility. Inak sa zo slovenských miest stanú neobývateľné a špinavé no-go zóny, kam budeme chodiť iba z donútenia. Áno, je otázkou, ako začať. Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce? Máme naše obmedzené kapacity venovať zvyšovaniu povedomia verejnosti alebo vzdelávaniu verejnej správy? Na túto otázku si ešte len musíme odpovedať, ale viem, čo musíme urobiť hneď a teraz – spojiť sa, podobne ako v Holandsku vytvoriť silný občiansky tlak a nepochybujem, že postupne sa pridajú na našu cyklistickú stranu aj volení politici a nimi ustanovení úradníci. Musíme sa spojiť tí, ktorí chceme rozvíjať cyklistickú dopravu a naše mestá a je jedno, či sme na západe, na severe, na východe, na juhu či v strede našej krajiny.
Máme najvyšší čas!

Ak sa vás výzva zaujala, napíšte nám na cykloplatforma@gmail.com.

Článok vám priniesla Cykloplatforma Slovenska.