Z času na čas sa do môjho obľúbeného Holandska mysľou vraciam nielen v spomienkach na krásne bicyklovanie, ale aj v úvahách, ako ďalej s rozvojom bicyklovania na Slovensku.
Slovensko je dnes tam, kde bolo Holandsko pred niekoľkými desaťročiami. Väčšina obyvateľov si myslí, že bicyklovanie – spolu s chôdzou a hromadnou dopravou – je akýmsi menejcenným núdzovým spôsobom dopravy v prípade, že sa z nejakej príčiny naozaj nedá ísť autom. Ešte horšie je, že si to myslí aj väčšina úradníkov a politikov (a tí, ktorí si to náhodou nemyslia, zase nemajú odvahu ísť proti svojim voličom). Nepochybne by súhlasili s vyjadrením Herge Berglundovej, švédskej miestnej političky, ktorá po návrate zo študijnej cesty v USA nadšene zvolala: “Automobilizmus je neodolateľný smer rozvoja a urbanizmus sa mu musí prispôsobiť!“. Problémom je, že ona to zvolala pred polstoročím, zatiaľ čo väčšina slovenskej spoločnosti si to myslí dnes, na začiatku tretej dekády 21. storočia.
Autá su problém!
Problémom však je, že čelíme dvom obrovským výzvam ľudského rodu a obe musíme okamžite riešiť. Jednou je klimatická zmena a druhou je úpadok mestského životného prostredia. Na oboch sa významne podieľajú automobily. Produkujú CO2, ktorý neustále, hodinu po hodine, deň po dni, rok po roku zvyšuje skleníkový efekt a ním zapríčinené globálne otepľovanie a približuje nás k záhube. Zároveň autá zaberajú obrovské plochy verejného priestoru, premieňajú ich z pôvodne čulých spoločenských území na neživé betónové priestranstvá, ktoré zabíjajú vzťahy, otepľujú mesto, zabraňujú vsakovaniu vody do zeme a premieňajú mestské prostredie na uniformné beztvaré nič, z ktorého ľudia utekajú. Navyše autá prispievajú k znečisteniu vzduchu prachom, k poškodzovaniu zdravia a vodiči nimi ráňajú a zabíjajú.
Ako na to?
Nárast automobilizmu je cestou, ktorou nemôžeme pokračovať. Musíme zmeniť prístup. Ale zmeniť k čomu a ako? Je nepochybné, že pri rozvoji dopravy v mestách sa môžeme inšpirovať západnými krajinami, ktoré sa stále viac a viac obracajú k udržateľnej mobilite, vrátane cyklistickej dopravy. Je však napríklad také Holandsko naozaj dobrým príkladom? Jeho „spôsob spoločnosti“ je tak odlišný od našej, že holandské riešenia sa nám zdajú iba ako nedosiahnuteľný sen.
Je to do značnej miery pravda, Holandsko pri urbánnom rozvoji nedobehneme, ani keby nám utekalo oproti. Ale inšpiráciu z toho, ako Holanďania rozmýšľajú o mestskej mobilite a ako ju vylepšujú, si však vziať môžeme a musíme a to sa týka aj bicyklovania.
V prvom rade musíme podobne ako Holanďania uvažovať o rozvoji bicyklovania ako o systémovej zmene. Vybudovanie cyklotrasy kde-tu nie je riešením. Cyklovýzva tam, Cyklovýzva sem, to sú len drobné, ktoré nič nevyriešia. Musíme zmeniť spôsob rozmýšľania verejnosti, politikov a úradníkov! Nebude to vôbec ľahké, ale je to jediný udržateľný spôsob, ktorý naozaj prispeje k zmene. Holandský príklad ukazuje, že prvý impulz by mal prísť zdola. Lenže my dnes nemáme tie podnety, ktoré mali Holanďania v 70-rokoch – obrovské počty obetí cestnej premávky či drahý benzín. Preto musíme pôsobiť na masy inak, cez drsné informovanie o dopadoch automobilovej premávky na naše zdravie, pravdivé vykresľovanie budúcnosti našich detí či – aby som nebol len taký krutý – cez posilňovanie environmentálneho povedomia. Faktom je, že už sme začali. Kampaň Do práce na bicykli rastie rýchlym tempom, rekreačné a horské bicyklovanie a cykloturistika sa stáva najpopulárnejšou aktívnou voľnočasovou aktivitou strednej triedy, volanie po cyklotrasách sa v anketách objavuje medzi stále vyššími a vyššími prioritami. Musíme rozvíjať tieto aktivity a starať sa o ne.
Získať verejnú správu
Zároveň však musíme, nasledujúc holandský príklad, dostať na palubu aj politikov a úradníkov. Sú stále lapení v autocentristickej pasci, ale vďaka skúsenostiam zo západnej Európy a aj množiacim sa dobrým príkladom zo susedných krajín máme stále viac a viac argumentov pre rozvoj cyklistickej dopravy v centrách miest. A nie sú to iba nulové emisie, ale oveľa viac – úspora dopravných časov, úspora verejných financií, zvýšenie bezpečnosti, zdravotné benefity. Dôležitými sú aj nekvantifikovateľné prínosy – rozvoj spoločenských vzťahov a priamej osobnej komunikácie obyvateľov v uliciach, nárast vzájomnej dôvery, flexibilita, eliminácia triednych rozdielov, nezávislosť detí a ďalšie. To je už dostatok argumentov pre to, aby sme presvedčili politikov a úradníkov, že rozvoj cyklistickej dopravy je nutný a možný a treba začať myslieť a konať systémovo. Iste, nepôjde to rýchlo, nebude to hneď, ale musíme začať!
Čo to znamená myslieť a konať systémovo?
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že cyklistická doprava, spolu s pešou a hromadnou, nie sú len akýmsi menejcenným náhradným dopravným módom, ale rovnocennou a plnohodnotnou súčasťou mestskej dopravy! Nielen to, poskytujú obyvateľom slobodnejší a flexibilnejší spôsob života než závislosť na autách. Áno, privedenie verejnej správy k tomuto poznaniu je tým prvým krokom.
A potom ich musíme veľa, veľa učiť. Musia zistiť, naučiť sa, že rozvoj bicyklovania nie je iba budovanie cyklopruhov. Ako vraví v jednom zo svojich videí Lucas Brailsford, rozvoj cyklistickej dopravy je „komplikovanou rovnováhou infraštruktúry, politík a vymáhania zákonov“. Je komplikovanou rovnováhou opatrení a aktivít, ktoré vo svojej štúdii dobre zhrnuli John Puchler a Ralph Buehler: rozvinutý systém bezpečných cyklotrás, úpravy križovatiek, úpravy svetelnej signalizácie, ukľudňovanie premávky, parkovanie bicyklov, napojenie na hromadnú dopravu, dopravná výchova a získavanie dopravných zručností, dopravné predpisy a vyhlášky, jednoduchý prístup k bicyklom, nástroje na plánovanie osobnej dopravy bicyklom a hromadnou dopravou, kampane na zvyšovanie povedomia verejnosti či participácia verejnosti na plánovaní rozvoja cyklistickej dopravy. V neposlednom rade patria do tejto rovnováhy aj nepriame nástroje, akými sú obmedzovanie rýchlosti v mestách, obmedzovanie kapacity ulíc a parkovísk pre automobilovú dopravu, vyššie zdanenie vlastnenia a prevádzky auta či zodpovedné a nealibistické urbanistické plánovanie.
Spojme sa pre zmenu paradigmy!
Skrátka , musíme zmeniť paradigmu a nemáme žiadnu inú cestu, než cestu udržateľnej mobility. Inak sa zo slovenských miest stanú neobývateľné a špinavé no-go zóny, kam budeme chodiť iba z donútenia. Áno, je otázkou, ako začať. Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce? Máme naše obmedzené kapacity venovať zvyšovaniu povedomia verejnosti alebo vzdelávaniu verejnej správy? Na túto otázku si ešte len musíme odpovedať, ale viem, čo musíme urobiť hneď a teraz – spojiť sa, podobne ako v Holandsku vytvoriť silný občiansky tlak a nepochybujem, že postupne sa pridajú na našu cyklistickú stranu aj volení politici a nimi ustanovení úradníci. Musíme sa spojiť tí, ktorí chceme rozvíjať cyklistickú dopravu a naše mestá a je jedno, či sme na západe, na severe, na východe, na juhu či v strede našej krajiny.
Máme najvyšší čas!
Ak sa vás výzva zaujala, napíšte nám na cykloplatforma@gmail.com.
Článok vám priniesla Cykloplatforma Slovenska.
ahoj, jeden postreh k teme
a teda namiesto toho, aby sa aktivity smerovali do mesta, teda tam, kde by bola riesenim dopravy, tak sa realizuju v prirodnom prostredi, kde prispievaju k tlaku na cenne uzemia
je vsak vobec realne v potrebnej miere nahradit dopravu ludi do zamestnania (auto vs. bicykle), ak vzdialenost pre dochadzanie je namiesto 5-6 km obvykle 20-30 ?
Samozrejme, na 20-30 km bicykel pre bežné dochádzanie do práce vhodný nie je (aj keď s nástupom elektrických bicyklov a najmä tzv. speed pedelecs, t.j. rýchlych elektrických bicyklov sa aj toto relativizuje).
Ale je na Slovensku spústa území, kde sa dá na 20-30 km lacno a pritom efektívne kombinovať hromadná doprava a bicykle. Iste, niečo to bude stáť, pretože na zdrojovej strane treba vytvoriť parkovanie pre bicykle (a poväčšinou aj nejaké bezpečné prístupové trasy k stanici či zastávke, ale to nie je úplne vždy nutné) a na strane cieľovej, teda v mieste pracoviska, dobrú nadväznú MHD (a prípadne bike-sharing).
Sú aj ďalšie spôsoby, napríklad car-pooling či zmena zamestnanosti tak aby ľudia nemuseli dochádzať alebo aspoň nie tak často.
Ale môj článok sa týka dopravy vyslovene v mestách, teda nie v dochádzacej vzdialenosti 20-30 km, ale do 10 km (prípadne aj menej) a v rovinatom teréne.
Dnes jazdia na Slovensku najmä zanietenci pre cyklistiku, pretože infraštruktúra často zaostáva za požiadavkami. K zlepšeniu situácie by sme mohli zásadným spôsobom prispieť aj my, ak by sme sa dokázali nesebeckým spôsobom dohodnúť na niekoľkých podstatných odporúčaniach, za ktoré by sme sa vedeli postaviť všetci. Jedným hlasom by (sme) všetci tí, ktorí jazdia do práce na bicykli, alebo tí organizovaní v rôznych združeniach venujúcich sa cyklodoprave a pod. dokázali odporučiť napr. niečo takéto:
1.
2.
3. Štát poskytne adekvátnu úľavu tým, ktorí podporujú nemotorové formy dopravy (napr. zamestnávateľom, ktorí vo svojich priestoroch budujú bezpečné parkovacie miesta, sprchy a priestory na odkladanie šatstva a pod.).
…
K tomu by sme však museli dať najskôr hlavy dokopy. Viem, že kadekto už predniesol kadečo a veľa z toho bolo dobré. Ale teraz, na začiatku nového volebného obdobia, by sme sa mohli opäť namotivovať a ukázať, že aj my dokážeme prekonať zažité prístupy, aby sme to mohli žiadať od iných.
v pripade, ze sa clanok venuje len jednemu ciastkovemu problemu (doprava v mestach) co chapem, bolo by to potrebne jasne napisat
a tiez, ze to je len cast systemoveho riesenia
Ako uz spomenul Jano pre vacsinu ludi je riesenim pre taketo vzdialenosti spojenie s verejnou dopravou. Holandania to casto riesia kupou druheho (lacneho) bicykla a jeho ponechanim v cielovej stanici.
Mam ale znamych, ktori do prace dochadzaju aj cez 20 km na klasickych bicykloch bez elektromotora. Vzdialenost to podla mna nie je nijak strasna a pri troche treningu a vhodnom obleceni ju zvladne kazdy zdravy clovek. Pri tejto vzdialenosti ale uz musi vyjst v ustrety aj zamestnavatel- satne, sprchy, prip. moznost oprat veci…
Pre inspiraciu odporucam sledovat napr. https://www.strava.com/athletes/41161640 alebo sa zapojit do DPNB a sledovat cyklistov vo svojom okoli.
Ado, ak to nie je jasné z textu, tak pozri nadpis
MaÅ¥o, HolanÄania sú už Äalej. Systém dvoch bicyklov je veľmi neefektívny, pretože zaberajú miesto na parkoviskách na staniciach. Železnice preto prudko rozširujú bike-sharing OV-fiets, ktorý tento problém eliminuje. Bicykel si nechávaš iba na východiskovej stanici, v cieľovej stanici jazdíš na zdieľanom bicykli.
Neviem ake maju teraz OV ceny ale kedze v NL su pouzitelne biky od 50€, vsetci mi vraveli, ze je pre nich lacnejsie riesit to druhym bikom.
No, veď to je ten problém, že tých “druhých” bicyklov je strašne veľa. Ale OK, brzdime, toto nie je téma tejto debaty. na Slovensku takéto problémy ešte roky nebudeme mať .
Ešte jedna pripomienka, kým sa to tu “naplno rozbehne”.
Holandsko začalo pred niekoľkým desiatkami rokov a na ceste k dnešnej situácii narobili kopu chýb. Každý, kto niečo robí, robí nevyhnutne aj chyby. S odstupom času je hodnotenie ľahšie. Mali by sme sa však poučiť a snažiť sa vyhnúť chybám, ktoré nie sú nevyhnutné.
Diskusia je venovaná primárne mestskej mobilite, no aj medzi mestami či ich časťami sú podstatné rozdiely. A my dnes už vieme, že čelíme klimatickej katastrofe, a preto by sme mali infraštruktúru budovať najmä s ohľadom na životné prostredie. Tým chcem povedať, aby sme nebudovali za každú cenu nové, separované cyklotrasy, ktoré vyžadujú ďalšie plochy betónu či asfaltu. Kde to len trochu ide (a verte mi s odstupom 20-30 rokov to bude iné, ľahšie), snažme sa integrovať motorovú a nemotorovú premávku a radšej znižujme rýchlosť áut a používajme ďalšie prvky na utlmovanie všetkých účastníkov na bezpečnú rýchlosť.